Zdravotne znevýhodnení ľudia sa spravidla vymykajú zaužívaným normám, či už fyzicky, mentálne alebo vizuálne. Vyvoláva to v nás dojem, že patria akoby do inej „kultúry“, ktorej my nie celkom správne rozumieme. A práve preto nevieme nájsť ten správny prístup k nim. Správame sa častokrát pasívne, len aby sme neurazili alebo neublížili.hendikep ľudia.jpg
Urobme si malý prieskum – predstavte si, že na zastávke električky stojí pán s tmavými okuliarmi, bielou paličkou a nemotorne sa pohybuje na dopravnom ostrovčeku. Niektorí pristúpime a pomôžeme mu. Sú však aj takí, ktorí si ho nevšimnú a ostanú ľahostajní. Popritom si si v duchu povedia, aký je to chudák.
Prečo je to tak? Hlavne preto, že naša spoločnosť sa nenaučila prijímať hendikep ako normálny životný jav, stále ho považuje za postihnutie a tragédiu. Určite, nie je to výhra byť napríklad na vozíku, ale aj títo ľudia majú taký istý svet ako my.

Ľútosť nepomáha

Sociologické prieskumy potvrdzujú, že takmer všetkých hendikepovaných ľudí uráža, keď ich vnímame ako menejcenných, po očku pozorujeme a pritom ich ľutujeme. Toto je nesprávny prístup. Vhodné je vždy ostať prirodzený, nenásilnou ľudskou formou pomôcť a správať sa k danému človeku rovnocenne.
Určite by nášmu vnímaniu pomohla aj výuka na školách, otvorený dialóg na danú tému v rodine a osveta.pár hendikep.jpg
Viete si napríklad predstaviť že by zdravotne postihnutý človek vystupoval v televíznej reklame, alebo by bol predavač alebo učiteľ? Určite mnohí nie. Ale aj to by mohol byť spôsob, ako naučiť spoločnosť správne vnímať hendikep.
Podľa najnovších štatistík takmer 15% celkovej populácie sú zdravotne postihnutí. Na Slovensku nemáme aktuálnu štatistiku, nevenujeme sa jej. Záujem verejného priestoru o tento problém je malý.
Postihnutí ľudia majú mnohokrát okrem vlastných zdravotných problémov aj úplne obyčajné praktické starosti. Ako sa dostať k lekárovi, ako nakúpiť, ako vybaviť na úradoch apod.
Preto je dôležité, keď ich stretneme, aby bol náš prístup korektný a zároveň ľudský.